História kozmetiky

HISTÓRIA KOZMETIKY

ako sa to celé skrášlenie začalo?

    Len málo výrobkov je takých bežných a užitočných ako mydlo. Od útleho detstva až do staroby je súčasťou nášho každodenného života. Odkedy bolo mydlo v dávnej minulosti prvýkrát vyrobené, prestalo byť luxusom a postupne sa stalo každodennou nevyhnutnosťou.

Jeden chemik v 19. storočí vyhlásil, že množstvo spotrebovaného mydla je spoľahlivým ukazovateľom bohatstva a civilizovanosti národa. Dnes je mydlo neodmysliteľne spojené s hygienou a s dobrým zdravím. Ako sa tento dôležitý produkt stal súčasťou každodenného života?

Pôvod sebačistenia siaha až do prehistorických časov. Keďže voda je nutná pre život, prví ľudia vedľa nej žili a poznali jej čistiace účinky – prinajmenšom že zmývala špinu z ich rúk.
V ruinách starého Babylonu bol v hlinených vázach nájdený materiál podobný mydlu – dôkaz, že výroba mydla bola známa už v roku 2800 pred n.l. Nápisy na vázach hovoria že tuky boli varené s popolom, čo je spôsob výroby mydla, no nevravia o použití.

Záznamy ukazujú že starovekí Egypťania sa pravidelne kúpali. Ebersov papyrus, lekársky dokument z obdobia okolo roku 1500 pred n.l., popisuje miešanie rastlinných a živočíšnych olejov s alkalickými soľami na vytvorenie mydlového materiálu používaného na liečenie kožných ochorení, ako aj na umývanie.
Okolo toho istého obdobia dal Mojžiš Izraelitom detailné zákony nariaďujúce osobnú čistotu. Tiež poukázal na súvislosť hygieny so zdravím a náboženskou očistou. Prví Gréci sa kúpali z estetických dôvodov a evidentne nepoužívali mydlo – telá si čistili kusmi hliny, piesku, popola; potom sa namastili olejom a zoškrabali túto zmes kovovým nástrojom – strigilom. Tiež používali olej s popolom. Šaty sa prali bez mydla v potokoch. Je možné, že sa naučili vyrábať mydlo od Keltov. Rímsky pisateľ prvého storočia Plínius Starší vo svojom diele Historia naturalis (Prírodoveda) používa galské slovo saipo, od ktorého je zrejme odvodené slovo pre mydlo v anglickom, francúzskom, nemeckom, portugalskom, rumunskom a španielskom jazyku. Mydlo bolo podľa starej rímskej legendy pomenované podľa hory Sapo, kde sa obetúvala zver. Dážď zmyl zmes živočíšneho oleja a popola zo spáleného dreva do hliny pozdĺž Tiberu. Ženy zistili že táto „obohatená“ hlina zanechala ich šaty čistejšie bez veľkej námahy.

Germáni a Galovia sú tiež pokladaní za objaviteľov tejto substancie – z loja a popola si farbili vlasy na červeno.
Ako sa rímska civilizácia vyvíjala, rozvíjalo sa i kúpanie. Prvé zo slávnych rímskych kúpeľov zásobované vodou z akvaduktov boli vybudované okolo roku 312 pred n.l. Kúpele boli luxusne zariadené a kúpanie sa stalo veľmi populárnym. V druhom storočí n.l. grécky fyzik Galén odporúčal mydlo pre jeho liečebné aj čistiace účinky. Po páde Ríma v roku 467 a následnom zániku týchto zvykov Európa upadla do nezáujmu o verejné zdravie. Tieto životné podmienky napomohli veľkým morom stredoveku, najmä Čiernej smrti štrnásteho storočia. Iba od 17. storočia sa čistenie a kúpanie vrátilo do módy vo väčšine Európy, no stále tu zostali niektoré stredoveké krajiny, kde osobná čistota zostala dôležitá po celý čas – denné kúpanie bolo v Japonsku bežným zvykom, ako i stretávanie sa v horúcich jazierkach na Islande.

V siedmom storočí už bolo mydlárstvo v Európe zabehnutým remeslom. Gildy mydlárov žiarlivo strážili ich obchodné tajomstvá. Rastlinné a živočíšne tuky boli používané s popolom rastlín na získanie vône. Postupne pribúdali rôzne variácie na sprchovanie a šampónovanie, i na kúpanie a pranie.
Taliansko, Španielsko a Francúzsko boli prvé centrá výroby mydiel pre ich dostatočné zásobovanie surovinami ako olivový olej. Angličania začali robiť mydlo v 12. storočí. Tento obchod bol taký výhodný, že v roku 1622 udelil kráľ James I. mydlárovi monopol za 100,000 dolárov ročne (v prepočte). V niektorých krajinách bolo mydlo až do 19. storočia zaťažené daňami ako luxusný výrobok. Keď boli dane zrušené, mydlo sa stalo dostupné pre široké vrstvy obyvateľstva a štandard čistoty sa zvýšil.

Komerčné mydlárstvo sa v Amerických kolóniách začalo v roku 1608 s príchodom anglických mydlárov do Jamestownu vo Virgínii. Dlho ale stagnovalo a mydlo predávali len podomoví obchodníci výmenou za tuk, z ktorého ho aj sami vyrábali. Veľký pokrok smerom k veľkopriemyselnej výrobe znamenal patent francúzskeho chemika Nicholasa Leblanca v roku 1791 na proces výroby sodného popola (sodiumkarbonátu) z bežnej soli. Je to kyselina získaná z popola ktorá sa zmieša s tukom na vytvorenie mydla. Leblancov proces zaručil množstvo kvalitného a lacného sodného popola.

Veda o modernom mydlárstve sa zrodila o 20 rokov neskôr s objavom Michel Eugene Chevreula, ďalšieho francúzskeho chemika o chemickom pôvode tukov, glycerínu a tukových kyselín. Jeho výskum položil základ pre chémiu mydiel i tukov. Dôležitý pre pokrok technológie mydiel bol tiež objav belgického chemika Ernesta Solvaya v 19. storočí – proces výroby amoniaku, ktorý tiež používal soľ (NaCl) na vytvorenie sodného popola. Toto ďalej redukovalo cenu získavania tejto kyseliny a zvýšilo jej kvalitu a kvantitu. Tieto vedecké poznatky, spolu s rozvojom energie na prevádzku tovární, urobili mydlárstvo jedným z najrýchlejšie rastúcich odvetví priemyslu do roku 1850. V tomto čase široká dostupnosť zmenila mydlo z luxusu na každodennú potrebu. S týmto rozšírením sa objavili hladšie mydlá na kúpanie a mydlá do pračiek ktoré prišli na sklonku storočia.

Chémia mydiel sa nezmenila až do roku 1916, keď bol v Nemecku vyvinutý prvý syntetický čistiaci prostriedok – detergent - z dôvodu, že svetová vojna zapríčinila nedostatok tukov. Sú to nemydlové čistidlá syntetizované chemicky z množstva surovín. Taktiež bolo potrebné vytvoriť čistidlo ktoré by nereagovalo vo vode s minerálmi a netvorilo nerozpustnú substanciu ako mydlo.
Výroba detergentov pre domácnosť začala v Spojených štátoch v 30. rokoch, no jej skutočný rozvoj nastal až po druhej svetovej vojne. Vojnová prestávka a potreba armády pre detergent fungujúci v morskej studenej vode stimulovali ich ďalší vývoj.

Prvé detergenty boli používané hlavne na ručné umývanie riadu a pranie vo veľkých práčovňách. V roku 1953 prevýšil predaj detergentov predaj mydiel. Detergenty nahradili mydlá pri praní, umývaní riadu aj pri upratovaní domácnosti. Takisto sa v kombinácii s mydlami používajú pri sprchovaní a kúpaní.
Od týchto prvých úspechov v chémii detergentov sa vedci zamerali na vývoj čistiacich prostriedkov, ktoré sú efektívne a ľahko použiteľné, a tiež bezpečné pre konzumentov a životné prostredie.